Systematická a dlhodobá starostlivosť o ľudí odkázaných z rozličných dôvodov na pomoc inej osoby sa tradične zvykne spájať s rodinou, blízkymi osobami a ich záväzkami s jej zabezpečovaním. Podľa M. Andersona, K. Parent „neformálni poskytovatelia starostlivosti sú chrbtovou kosťou starostlivosti poskytovanej v domácom prostredí. Poskytujú neplatenú starostlivosť rodinných príslušníkom a priateľom, bez ktorej by verejný systém nemohol efektívne fungovať“ (2000, s. 4). Téza sa v súčasnosti nevyužíva len na konštatovanie tejto skutočnosti ako niečoho samozrejmého, čo si nezasluhuje osobitnú pozornosť, ale aj na mobilizovanie úsilia o uznanie takejto starostlivosti ako legitímnej súčasti sektora starostlivosti, ktorá si zasluhuje hľadanie rozličných foriem podpory tých, ktorí ju zabezpečujú. V článku predstavíme vybrané nástroje podpory neformálnych opatrovateľov a opatrovateliek ako agendy verejného záujmu. Osobitnú pozornosť budeme venovať Európskej charte rodinných opatrovateľov/liek, ktorú využijeme ako referenčný rámec pre analýzu najnovších sociálno-politických opatrení prijatých na Slovensku v tejto oblasti. Naším primárnym záujmom nie je analyzovať situáciu rodinných príslušníkov, príp. iných neformálnych poskytovateľov/liek starostlivosti, ktorí zabezpečujú systematickú starostlivosť o najmenšie deti (do troch, príp. šiestich rokov). Ide nám skôr o situácie opatrovania starších detí, mladých ľudí, dospelých alebo starších členov rodiny, ktorí sú na starostlivosť odkázaní z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia alebo vyššieho veku vedúceho k poklesu funkčných schopností a samostatnosti v sebaobsluhe. Táto osobná doména starostlivosti nepatrila doposiaľ k tradičným oblastiam výskumu, v súvislosti s novými prioritami sociálnej politiky v európskom i národnom meradle však v ňom nadobúda stále pevnejšie zakotvenie.
Abstrakt