Od januára 2009 sa na Slovensku uplatňuje historicky prvá samostatná právna úprava v oblasti sociálnych služieb (zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách v znení neskorších predpisov). Doma i v zahraničí bola a je ponímaná ako pokrokový právny predpis, ktorý stavia na všetkých moderných filozofických východiskách a medzinárodných záväzkoch v tejto oblasti sociálnej ochrany. Napriek dosiahnutému pokroku, prebiehajúcej snahe viacerých vlád a rozvíjajúceho sa odborného partnerstva všetkých rozhodujúcich spoločenských aktérov, prešiel zákon od roku 2009 viacerými zásadnejšími novelizáciami. Najmä sa doposiaľ nepodarilo nastaviť spravodlivý a udržateľný systém financovania sociálnych služieb. Nejde pritom len o „boj s nedostatkom verejných financií“. Skôr sa hovorí o „boji o spravodlivosť“, teda o potrebe, aby bol systém spravodlivý z hľadiska rôznorodosti životných situácií ľudí, ktorí si vyžadujú intervenciu formou sociálnej služby (nielen tých, ktorí sú odkázaní na pomoc inej osoby); spravodlivý z hľadiska medzigeneračných vzťahov a potrieb ľudí rozličného veku (nielen prevažne pre starších ľudí); a spravodlivý z hľadiska verejnej podpory organizácií, ktoré sociálne služby poskytujú (verejných i neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, ako cesta k reálnemu napĺňaniu práva človeka na slobodný výber v sociálnych službách). Rámec a obsah a vybrané výsledky tohto odborného diskurzu sa pokúsime sprostredkovať v príspevku. Predstavíme v ňom aj úvahy o možnom alšom smerovaní politiky sociálnych služieb, osobitne sociálnych služieb dlhodobej starostlivosti.
Abstrakt